Zabava predovsetkym :)

Veľa som toho nepospala, pretože otravný budík začal vyzváňať presne o pol piatej ráno. Čudujete sa prečo tak skoro? Nie, prípravy do školy mi netrvajú dve hodiny. Len dnes, namiesto školského vyučovania, sme sa s priateľmi rozhodli pre zábavnejšie strávený čas. Výlet do nášho hlavného mesta. Všetci viete ktoré to je. O tom nepochybujem. A že čo tam? Nákupy? Áno aj. Pamiatky? Áno aj, hoci sme ich už niekoľkokrát videli. Náš hlavný bod programu – Burza vysokých škôl. Že čo to? Nepočuli ste ešte o tom? Neverím! Ale nie. Ani ja som sa až doteraz o to nezaujímala.

Načo aj? Ale teraz, sa vysoká týka už aj mňa. Tak prečo si o nej nezistiť čo najviac? A bonus, uliať sa zo školy, je skvelé. Za tmy som odhádzala z domu, za tmy som domov aj prišla. Ďaleká cesta vlakom, spríjemnená rozhovormi a smiechom priateľov, okorenená prítomnosťou sexi chalanov, rôznych krajov. Všetci sme ale mierili do rovnakého cieľa. S pomocou sme našli hľadanú arénu, kde sa to konalo. Privítal nás obrovský dav. Ako na nejakom koncerte kapely. Ešte aj vstupné sa platilo. Nie ale také vysoké pochopiteľne. Dav ma vtlačil do vnútra, kde boli porozmiestňované stánky rozličných vysokých škôl z rôznych miest. Zo Slovenska, Čiech i zahraničia.

„Poďme do Dánska!“ zvolala som nadšene, ale stánok s ich školou som zďaleka obišla. Tak ako aj Nemecko a Švajčiarsko. Ani náhodou. Nemčina. Nič pre mňa.

Tam kde bolo najviac ľudí, znamenalo najlepšie školy. Alebo čosi zadarmo. Zároveň ale aj najväčšiu konkurenciu. Letáky, brožúrky, perá sa mi hromadili v náručí. Dokonca aj od takých škôl, kam som vôbec nemala v pláne ísť. Ale nalákali ma.

…“a testov z matematiky, sa vôbec nemusíte obávať, tam sa vyberá z dvesto príkladov…“

Len som preglgla. Matika a ja? Zlá kombinácia.

„Uhm, ďakujem to by ste skôr mali hovoriť, tu kamarátke…“ postrčila som ju dopredu…“tá miluje matematiku.“ A už ma nebolo.

„Sa zbláznili?“ sťažovala som sa tomu kto ma počúval. „Iba z dvesto príkladov…“ Pokrútila som hlavou. Ani omylom.

Prešla som asi každý stánok. Okrem technických univerzít a tiež armády. Až prekvapivo veľa chalanov, tam stálo v rade. A akých pekných! Keď som si tak obzerala konkurenciu, hlavne mužského pohlavia, uvedomila som si, že na Slovensku je veru silná konkurencia čo sa týka krásy. Veď nie nadarmo, práve od nás je najkrajší muž planéty. Vysoký, nízky, tmavý či blond, vyšportovaný, chudý. Čokoládové, hlboké oči alebo okále ako nebo či anglický trávnik. Sexi strnisko, briadka, s okuliarmi či bez. Kučeravý, na kohúta či krátky strih. Bolo z čoho vyberať. Košele, svetríky, mikiny, tričká s vtipnými nápismi a podobne. Všetko bolo okolo. Pekný chaos. Veľmi pekný.

Po vymotaní sa z arény plnej študentov a potenciálnych spolužiakov, sme sa vytrčili bratislavskému slnku. Nesklamalo a príjemne hrialo. Cesta električkou do centra sa zapíše, medzi nezabudnuteľné. Jednoznačne. Rušné centrum, autá, smog a potom Dunaj, zelený trávnik, pokoj, geniálny výhľad, nákupné centrum Eurovea. Toto miesto sa už predtým zapísalo, ako jedno z mojich naj. Zaumienili sme si, že tu budeme chodievať, ak sa dostaneme na školu práve do BA. Páčilo sa nám sedieť na trávniku, pozorovať loďky premávajúce sa po Dunaji a cítiť atmosféru veľkomesta. A vraj sem často na kávu chodievajú aj slovenské celebrity. Ak sa tak dajú nazvať. Janko Koleník kde si? Sexsymbol. Môj. Škoda že je na opačnom brehu. Aj tak je dokonalý. Najviac! Žiaľ aj tentoraz bol príliš zaneprázdnený na vysedávanie na kávičke. Nabudúce. Snáď.

Nákupy príliš nevyšli, pretože nebol čas výpredajov. A predsa, tie ceny ma vždy donútili pustiť nádherný top či blúzku naspäť. No z vreckového nevyžijem. Cesta na stanicu bola dlhá, ale znova zábavná a s povinnými prestávkami. Fotky, fotky, pamiatky, obchody, hľadanie toaliet v neznámom meste. Všade je zábava, kde sme my. A neopakovateľné zážitky. Sme tam pobehovali ako doma. Cestu späť, sme si znova vedeli spríjemniť. Piknik, rozprávanie historiek, fotenie, hľadanie mobilu, či niekoľkokrát sa pýtajúci sprievodca

„Pristúpil ešte niekto?“ keď nás bolo všade plno, nás nútil jednoducho sa iba smiať. Nech žije Bratislava! My sa tam zas raz vrátime!

Búducnosť bolo treba začať riešiť práve dnes. Také bolo moje odhodlanie. Nechcite však vedieť, ako dlho ostali brožúrky a prospekty pohodené v šuflíku. Bez pohnutia. Bez záujmu. Však budúcnosť predsa počká…

To bolo minulé leto. Teraz je to trochu inak. Prípravám na vysokú školu venujem každú voľnú minútu svojho času. Škoda že deň nemá viac hodín aby som všetok ten kolotoč okolo strednej a vysokej školy zvládala bez stresu.

Dátum príjmacich skúšok však už klope na dvere. Otravný zvuk. Držte palce 🙂