Zabava predovsetkym :)

Všetko začalo vo chvíli, kedy som sa rozhodla skončiť.
Muž sa odsťahoval na svoju vysnenú chatu na Vysočinu a vzal si so sebou miesto tabatierky naše auto. A starší syn dostal zápal priedušiek. Zavrela som sa na týždeň s deťmi doma a naučila sa variť poctivý domáci vývar (konečne!). Upiekla som bábovku a kúpila si ružu za odmenu.

Po týždni mi kamarátka ponúkla, že mi požičia jej staré auto, že ho používa jej partner aj tak iba ako odpadkový kôš, pretože mu vzali šoferák.
Prišla som k nej taxíkom s dvomi deťmi a dvomi dvakrát tak ťažkými autosedačkami. A naspäť už sme išli v našom novom aute- v malom, červenom, 20-ročnom Ford Fiesta, ktorý mal na prednej kapote vyrytý znak ženského prirodzenia.
,,Mami, to auto sa asi rozpadne…“ Ozvalo sa zozadu.
,,Buďme radi, že máme čím jazdiť a nemusíš ráno do škôlky pešo.“
Celú cestu domov na mňa blikali proti idúce autá a ja som si hovorila, že to bude tou brnenskou značkou v Prahe. Potom mi ale došlo, že si budem zase musieť zvyknúť, že v tomto aute sa nezapínajú svetlá automaticky. A tiež mi prišlo fajn, že konečne spevním bicepsy bez posilňovača riadenia.
Začala som sa smiať. Mám tridsať, mám dve deti a kosoštvorec na kapote. Prišlo mi to veľmi hippiesácke. Tak pekne hippiesácke.

Večer, deti v pyžame, natieram im rožok s maslom. Vývar dnes nebude. Zrazu rana a všade krv. Zobrala som mladšieho syna na ruky a zbadala dieru, nekonečnú ako Vesmír. Keď prišla sanitka, Krištof bol už pokojný, aj keď celý krvavý. Ospravedlňovala som sa, že som ich možno volala zbytočne, bolo mi trápne. Zdravotníci nepovedali ani slovo, položili ma na lôžko a pripútali mi nohy. Preblesklo mi hlavou, že som asi zavolala na zlé číslo. Krištofa mi posadili na brucho, staršieho Adamka pripútali na sedadlo a obrovskou rýchlosťou so zapnutým majákom, sme sa rútili do nemocnice. Krištof bol vo väčšom šoku, než keď si rozsekol tie pery.
,,Adamko, toto si uži. Teraz ideme prvýkrát a naposledy sanitkou. Toto už sa nebude opakovať!“ Adamko sa zaradoval a dostal od sanitára striekačku.

Na chirurgii zistili, že budú šiť pery aj ďasno a poslali ma za dvere. Srdce mi išlo puknúť bolesťou tisíckrát viac než keď môj muž, potom, čo dojedol večeru, povedal: ,,Niekoho som náhodou stretol. Má 23 rokov a je to študentka.“
Stála som za dverami, počúvala Krištofa, jeho nekonečné volanie o pomoc a prosila všetko, čo tam hore existuje aj neexistuje, nech už je koniec. Adamko sa ku mne pritúlil, pohladila som ho a povedala:
,,Bude to dobré, to zvládneme, to je iba skúška…“
Prehltla som a pokropila sucho v krku slzami. Až teraz som si všimla, že mám celé tričko batikované zaschnutou krvou.
Mám tridsať, mám dve deti a už dva týždne chodím v jednom spotenom tričku, roztrhaných džínsoch (ktoré sú mi deň odo dňa väčšie) a zaspávam skôr než moje deti. Prišlo mi to dekadentné. Tak silno dekadentné!

Cez víkend boli deti u babičky. Tapetovala som, maľovala, sťahovala nábytok, aby deti mali väčšiu detskú izbu a ja malú spálňu svojich snov. Pri natieraní starej police na kvety mi spadol kvetináč na hlavu. Nevidela som hviezdičky, ani vtáci mi nepoletovali okolo hlavy. Zato moju novú bielu spálňu pokrstila všade striekajúca krv. Naspamäť som vytočila číslo:
,,Drahý môj kamarát na telefón, asi čoskoro zomriem, som tu sama, nevidím si na temeno hlavy, ale druhýkrát už sanitku volať nebudem a na šitie ma nikto nedostane!!!“

Kamarát ma nechal prečítať úryvok z nejakej knižky, že či sa mi nepletú písmenká a nevidím rozostrene. Otvorila som prvú, po ktorej mi siahla ruka a čítala, jasnejšie než kedykoľvek predtým: ,,Máte slobodu byť sebou samými, tými, ktorými ste tu a teraz, a nič vám v tom nemôže zabrániť.“ Ani kvetináč padajúci na hlavu.
Keď sme pred dvomi mesiacmi sedeli s mužom u spiacich detí na zemi, usrkávali červené víno a riešili, čo s nami bude, povedal:
,,Keby si nebola dominantná, tak som šťastnejší.“
A mne sa vylialo červené víno na zelený koberec.
,,To nepôjde. Ani vyčistiť…“

Je mi tridsať a zrazu viem celkom presne, že už nemôžem byť niekým iným. Že nemôžem oklamať svoju dušu. Že mi pomaličky, potichučky, celý život našeptávala hlasom intuície. Posielala znamenia (snáď ešte stále niekto z vás neverí na náhody?!?). Moje Ja sa cez všetky vzťahy, ktoré ma doteraz stretli, rozložilo na sto ďalších ja, na sto ďalších tvárí. Ublížila som ľuďom, ktorí si to vôbec nezaslúžili, a vzhliadala k tým, ktorí mi najviac ubližovali. Byli to skúšky. Ale pokiaľ sa človek k niečomu rozhodne, bude tých skúšok toľko, koľko len dokáže uniesť. Ani o jednu menej, ani o jednu viac.

Utekala som pre Adamka do škôlky, aj tak som prišla neskoro. Potom rýchlo domov uvariť obed a potom rýchlo odviezť Adamka na karate. Zabuchla som dvere auta i s kapsou od bundy. V tej bunde bol môj telefón, na ktorom mi minulý týždeň menili displej, pretože mi spadol na zem.
,,Dobrý deň, to som zasa ja, tá pani, vlastne slečna, z Bratislavskej, čo má dve deti a minulý utorok ste bol u mňa meniť mi rozbitý displej…Mohol by ste prosím doraziť dnes znovu?“ Zakoktala som.
A pán prišiel, ticho mi opravil telefón, potom televízor, ktorý už dva dni nefungoval, počítač, ktorý som sa bezradne pokúšala defragmentovať, opravil aj dvierka na skrinke v kuchyni, ktorú som 4 roky opierala o temeno svojej hlavy (a teraz som z pochopiteľných dôvodov nemohla) a potom, keď som mu podávala peniaze, povedal:
,,To nechajte deťom a dúfam, že už mi nebudete musieť nikdy volať!“
A ja som si išla ľahnúť, tak nejak šťastná a silná, že mám tridsať a mám dve deti, a že som tými skúškami zatiaľ prešla.